Keď sa nám kedysi rozbila práčka, alebo televízor, odviezli sme ju do opravy, či zavolali opravára. Dnes, keď sa niečo pokazí, tak to vyhodíme a kúpime si nové. A takto nejako to funguje i v medziľudských vzťahoch. Keď sa vo vzťahu niečo pokazí, ako to v súčasnosti vyzerá? Vymení sa partner, či partnerka rovnako ako televízor, alebo pračka s vnútorným vedomím, že si môžem zadovážiť mladšieho, či lepšieho partnera, partnerku. Že vlastne nemáme odvahu a ani silu začať niečo riešiť pokiaľ nastane v spolunažívaní nejaká kríza. Pritom niekedy stačí len tak málo, nebrať si za vzor médiami prezentované seriály o akože súčasnom modernom spôsobe života. Preto koniec sveta nastáva v nás vtedy, keď sa rozídu priatelia, ľudia sa ohovárajú, nenávidia a rozpadne sa ďalšia rodina.
Nevieme sa tešiť z maličkostí. Chceme to, čo nemáme, miesto toho, aby sme sa radovali z toho, čo máme. Veľa sa hovorí o finančnej kríze. Máme síce sociálne slabšie rodiny, ale na druhú stranu sa treba lepšie pozrieť do odpadkových košov. Až nebudeme mať čo vyhodiť, vtedy nastáva skutočná kríza. Organizujeme rôzne zbierky do detských domovov a pritom si neuvedomujeme, že tieto deti nepotrebujú žiadne hračky. To, čo potrebujú je v prvom rade láska k najbližšiemu, k rodine, mať pocit, že k niekomu patria. Dávaním materiálnych vecí naopak prispievame k tomu, že deti materializujeme a demoralizujeme, lebo ich učíme brať a nie dávať! Je veľa sociálne odkázaných, mnohopočetných rodín, ktoré by ocenili takúto pomoc a o nich sa nepíše. Stačí len tak málo pre každého z nás, len sa treba poriadne poobzerať vo svojom okolí. Rodičia skôr podchytia a naučia deti, že nie len príjmať, ale aj dávať je veľký dar. Preto materiálne akcie pre detské domovy nemajú ten správny smer. Keď v súčasnosti dáte dieťaťu mobil, na druhý deň chce radšej iPhone, o deň väčší, výkonnejší ako ten, čo má. Deti sa pri veľkom množstve hračiek nedokážu súvislo zahrať s jednou dlhšie ako približne desať minút, potom ich prestane baviť. Darmo dospelí nariekajú, že keď oni boli malí, nemali toľko hračiek a súčasné deti si nevážia ničoho. Ale nie je to i u dospelých tak? Bavíme sa s niekým desať minút a za chvíľu chceme už niekoho iného pre svoje pobavenie. Stále chceme silnejšie zážitky. Pri súčasných pokrivených ľudských hodnotách je potrebné najprv začať od seba. Držme sa hesla, že keď sa zmením ja, zmení sa okolie. Nemeňme preto silou mocou partnera, či partnerku, deti a podobne. Nesnažme sa riešiť mier v rozvojových krajinách, ale riešme najprv svoje okolie.
V anglicky hovoriacich krajinách sa veľmi vyskytuje slovíčko ďakujem. Ľudia tam stále za niečo ďakujú, alebo prosia. Možno tu je cesta na formovanie lepšej, morálne hodnotovo vyspelejšej spoločnosti. Keď sa do nášho slovníka prirodzene vrátia slovíčka ďakujem, prosím, tešilo ma a hlavne sa viac budeme usmievať, bude naša spoločnosť vyspelejšia. Tradičné vyznávane hodnoty nás budú robiť šťastnejšími, životné nástrahy nás nedokážu prekvapiť a nad krízou sa dokážeme pousmiať, pretože pozitívne myslenie nás nezaženie do kúta. Vždy budeme vedieť ako ďalej. V konečnom dôsledku to robíme pre seba.